Zmene sa bránime väčšinou tým, že nechceme niečo prepustiť, upíname sa na niečo, čo k nám už nepatrí.
     Len si tým ale život zbytočne zaťažujeme, vláčime so sebou balast a nemôžeme nájsť “ľahkosť bytia”. Šťastie pociťujeme, len keď v tej ľahkosti bytia sme.
 
     Pokoj a mier prichádza s prepustením.

     Uvedomte si, že naše telo, každučká jeho bunka, sa neustále obnovuje. Prijímame potravu a energiu, každú noc sa obnovujeme, vylučujeme odpad a energie nižšieho radu. Ale aj keď po telesnej stránke nie som ten istý človek ako pred tromi rokmi, aj tak som si uchoval svoju osobnosť. Telesne sa neustále obnovujeme a aj tak zostávame tým, kým sme.
     I naše telo podlieha zákonu “zachovania, prepustenia, obnovenia”.

      Umenie niečo prepustiť predpokladá schopnosť identifikácie, aby sme tak “nevyliali s vaničkou aj dieťa”. Až vtedy keď sa dokážem s niečím identifikovať, viem, čo je treba zachovať a s ľahkým srdcom môžem prepustiť, čo ku mojej identite už nepatrí.
      Otázka teda znie: Ako kto a v akej identite čo prepustím?

     Mnoho ľudí sa identifikuje s vonkajším vlastníctvom, so svojim hmotným majetkom. Sami sú svojím majetkom. Čím viac sa ale identifikujeme so sebou samým, tým skôr sa môžeme vzdať vlastnenia, posadnutosti vlastniť, závislosti, podriadenosti, pút.
     Potom spoznáme, že puto a väzba spočíva v strachu a neistote.
     Ozaj voľný je ten, kto nič nepotrebuje a nie je na nič viazaný.

     Práve väzba na peniaze a majetok je zreteľnou známkou neistoty. Môžeme vlastniť, čo budeme chcieť a aj tak sa nikdy nezbavíme neistoty, vnútornej prázdnoty, závislosti, túžby po ozajstnom živote. Budeme sa cítiť navždy polapení.

    Neschopnosť niečo prepustiť a lipnutie na starých veciach je výrazom vedomia nedostatku.
     Kto sa viaže na staré, má strach z nového. Nežije v hojnosti, v dôvere, že neustále môže vytvárať nové a lepšie. Isté je len to, čo bolo. Kto sa orientuje na istotu, ten sa orientuje na minulosť, tomu chýba dôvera v budúcnosť. Kto vidí všetko krásne už len v minulosti a nie v budúcnosti, ten starne.
     Sám bude skoro prepustený životom.

     Vedieť niečo prepustiť je výrazom vedomia blahobytu.
     Stále prichádza niečo lepšie! Mám úplnú slobodu a môžem stvoriť čokoľvek chcem. Ale najskôr musím niečo prepustiť, vytvoriť vákuum, aby som životu uvoľnil miesto pre niečo nové.

     Pokiaľ sme schopní identifikovať sa sami so sebou, sme oslobodení od akejkoľvek väzby, žijeme v bezbrehej dôvere, že všetko, čo sa nám prihodí, je vyznaním lásky od života. Ak sa identifikujeme sami so sebou, spoznali sme svoju jedinú istotu, zdroj svojho života, svojho bohatstva a svojho blahobytu.

    Istota vlastnej identifikácie už nehľadá istoty vo vonkajšom svete.
     Naopak: neistoty života sa stávajú životným elixírom, dobrodružstvom, výzvou.
Vystupujeme zo zóny pohodlnosti, riskujeme niečo nové, nečakané, nejaké prekvapenie, napríklad aj šokujúce.
     Tak sa život stáva radosťou!

     Prepustenie niečoho je úplne prirodzeným krokom v procese tvorenia.
     Keď dáme životu príkaz, niečo si objednáme, je to ako s normálnou poštou. Musíme objednávku hodiť do schránky a poslať ju. Keď ju nepošleme, nedôjde!
     Keď vložím šíp do tetivy luku, napnem ju a zamierim na cieľ, tak ju tiež musím pustiť, aby šíp mohol cieľ zasiahnuť.

    Prepustiť niečo znamená dôverovať životu, že to, čo je objednané, sa skoro objaví.
     Prepustenie je istý prejav dôvery životu.

     Prepustiť niečo taktiež znamená, že je niečo vybavené a už nie je treba nič robiť. Ostáva už len byť na príjme a čakať na objednaný tovar.
     Bez prepustenia nemôžem nič vytvoriť. Neschopnosť alebo neochota niečo prepustiť zo mňa robí obeť.
     Len v procese prepustenia som stvoriteľ!


P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >