Keď sa pozriem do zrkadla a vidím svoje telo, môžem povedať: “To je moje telo.”
     Kto to ale hovorí? Telo predsa nemôže patriť samo sebe. V tom tele teda musí byť niekto, kto hovorí: “To je moje telo.”

     Telo je hmota. Hmota nevie myslieť, nevie cítiť, nevie si pamätať, to dokáže iba vedomie. Ja ale dokážem myslieť, cítiť a pamätať si, dokážem túžiť po svojej vlastnej dokonalosti.
     Takže som vedomie. 

     Nie som ani telo, ani rozum, ani myseľ, a ani podvedomie. Nie som meno, ktoré nosím, a ani rola, ktorú hrám. Som dokonalé a nesmrteľné vedomie. Som časť jedného všeobsahujúceho vedomia.
     Vždy som bol a vždy budem, lebo SOM! Prichádzam z jednoty a som na ceste cez veľkosť opäť späť k jednote.

     Keď som poznal, kto som, musím sa sám seba samozrejme spýtať: “Prečo som?” “Prečo som taký, aký som?”, “Prečo som tu?”, “Čo je mojou úlohou a ako ju splním?”, “Aké cesty sú predo mnou a čo je cieľ?”

      Niekedy a nejako v sebe objavím odpoveď: “Človeče, spoznaj sám seba a potom spoznáš Boha.”

     Z tejto odpovede poznám, čo je mojou úlohou: “Byť sám sebou.”
      To znamená, uvedomiť si zastarané a nevyhovujúce vzorce chovania a zrušiť ich.
      To ale tiež znamená vytvoriť si iné vzorce, ktoré sú žiaduce, a navyknúť si na ne.
      Sebe a ostatným odpúšťať tam, kde som predtým odsudzoval. Byť voľný a prepustiť všetko, čo k nám skutočne náleží.

      Opäť sa vynárajú nové otázky.

• Aký by som mal byť, k čomu som určený?
• Aké sú moje slabiny?
• Ako ich najlepšie pretvorím v silné stránky?
• Aké sú moje silné stránky?
• Ako ich môžem najlepšie využiť pre dobro všetkých?
• Najskôr predsa slúžime a až potom si niečo zaslúžime.
• Na čom som lepšie, čo by som mal prepustiť?
• Čo mi ešte bráni v tom, aby som bol skutočne sám sebou?
• Zvyk?
• Bezmyšlienkovitosť?
• Strach?
• Chýbajúca motivácie?
• Nevedomosť?
• Ako môžem urýchliť svoj duchovný vývoj?
• Ako môžem nadviazať kontakt s všeobsahujúcim vedomím, s Bohom?

     V jednej legende sa hovorí, že Boh zosiela svoju milosť na svet ako neutíchajúci dážď. Väčšina ľudí ale z tejto milosti nič nemá, pretože ich vedomie je stále otvorené smerom dolu, k hmote.
     Prvou úlohou človeka je otvoriť svoje vedomie k vyšším oblastiam, aby sa mohli podieľať na milosti božej.
     Druhou úlohou je toto vedomie neustále rozširovať, aby mohlo prijímať stále viac a viac milosti.
     Čo by nám tiež bol platný neustály dážď a oceán plný milosti, keby naše vedomie nebolo väčšie ako náprstok?

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina