V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká...
Prvé sa spýtalo druhého:
- Veríš v život po pôrode?
- Určite, niečo po pôrode musí byť... Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
- Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by vyzeral?
- To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla, ako tu. Možno budeme behať po svojich a jesť ústami.
- No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.
- Ale nie, určite niečo bude. Len asi bude všetko trochu ináč, než na čo sme si tu zvykli....
- Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iné ako vlečúca sa stiesnenosť v temnote.
- No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale určite uvidíme mamu a tá sa o nás postará...
- Mamu? Ty verí v mamu? A kde má akože podľa teba byť?
- No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli...
- Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
- No, ale niekedy, keď sme potichu, môžeš začuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že ozajstný život nás čaká až potom...
| < Prechádzajúca | Ďalšia > |
|---|
