Sám ale rozhodujem o tom, či sa pozemskej hry zúčastním ako hráč, alebo ako hracia figúrka.
     Keď v hre otvorím nejaké dvere, tj. nejaký problém a vyriešim tak nejakú životnú úlohu, dostávam sa k ďalšiemu políčku, kde ma znovu čaká ďalší krok.

     Život s nami často hrá “Človeče, nehnevaj sa.”
     Napríklad sa mi stane, že nemôžem nájsť kľúče od auta alebo od domu a stojím vonku v daždi. Alebo som na letisku a zistím, že som si zabudol letenku alebo pas.

     V týchto prípadoch život sám seba skúša cezo mňa, či som v správnom vedomí. Uvádza ma do pokušenia, aby som si ešte lepšie uvedomil sám seba a žil skutočne vedome. Nezáleží na tom, či je situácia pre mňa príjemná alebo nepríjemná, je totiž vždy správna a je taktiež dôležitá, pretože mi pomôže urobiť ďalší krok ku mne samému.
     Takže, ak sa v takýchto situáciách rozčuľujem, tak len tak dlho, pokiaľ nepochopím, že rozčuľovaním problém nevyriešim.
     Je dokonca nezmyselné, ruší moje bytie. HOMO SAPIENS, ktorý sa rozčuľuje, je sám o sebe protikladom. A ja spoznávam, že:
     Nikto a nič ma nemôže rozčúliť, to môžem urobiť jedine ja sám a jedine ja sa môžem rozhodnúť, že to neurobím.

     Život hrá taktiež “Kariéru”.
     Uchádzam sa o lepšie miesto, dôkladne sa na to pripravujem a vysnívané miesto nakoniec dostanem. Vzdelávam sa vo večerných kurzoch, stanem sa odborným referentom, vedúcim oddelenia a nakoniec riaditeľom, všetko preto, že chcem byť NIEKTO.
    Naraz ale zistím, že rebríček kariéry nevedie nikam - nie som v cieli, len na konci rebríčka spoznávam, že:
    To, čo som v skutočnosti vlastne hľadal, bola sebaúcta a sebavedomie.

     Alebo život rád hrá “Monopoly”.
     Driem ako blázon, aby som zarobil peniaze, a v prvej polovici života tomu obetujem svoje zdravie. Získam byt, vlastním dom, mám vlastný podnik, akcie atď. a v druhej polovici života vydám všetky peniaze na to, aby som znovu získal stratené zdravie - väčšinou však už márne. Okrem toho zisťujem, že slúžim majetku, miesto toho, aby som slúžil mne a spoznávam že:
     Všetko čo mám, je len pôžička od života - nič z toho si so sebou nevezmem.

     Všetko, čo existuje, sú totiž len “hračky”, aby som mohol hrať hru života.
     Majetok, peniaze, moc, uznanie, úspech, ale tiež moje schopnosti, nadanie, šťastie, môj partner, moja rodina, moje deti, dokonca moje telo. To všetko tu zanechám pre ďalších hráčov. To všetko patrí k hre a má mi len pomôcť poznať sám seba, pokiaľ som tu. 

     Pokiaľ v hre života hrám, teda ťahám figúrkou, keď som na rade, urobí aj život ďalší ťah.
     Keď ale žiadny ťah neurobím, tak “neťahá” ani život a veci sa prestanú hýbať. Akonáhle na niečom lipnem, na človeku, či na situácii, hra začne stagnovať. Tým život nútim, aby mi uštedril lekciu a dal mi “doučovacie hodiny”. I keď pokračujem už v prehranej hre, pretože je to pre mňa pohodlnejšie, alebo to tak aspoň vyzerá, prehrávam pritom sám seba.
     V skutočnosti hrám predsa preto, aby som získal múdrosť a nazbieral plusové body na poli života.

     Kľúčom k tejto hre je totiž láska a keď získam múdrosť, spoznám, ako ten kľúč môžem účinne používať.
     Láska a múdrosť mi v tejto hre života otvárajú všetky dvere.


P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >