Bol raz jeden chudobný sedliak, ktorý žil usilovne a statočne v svojej malej chalúpke a bol spokojný. Keď sa jedného dňa opäť lopotil na svojom neúrodnom políčku, zbadal zrazu pred sebou jasné svetlo a v ňom človiečika, ktorý k nemu prehovoril:
     “Napriek svojej chudobe si bol vždy statočný a šťastný. Preto ti splním tri želania. Keď budeš mať nejaké želanie, zavolaj ma a ja ti ho splním.”   . . .

     . . .   Sedliak išiel domov a povedal svojej žene o tom zázračnom zážitku. Povedal, že vlastne nemá nijaké želanie, pretože je z celého srdca šťastný, ale jeho žena chcela byť kráľovnou, a preto nútila svojho muža želať si, aby sa stal kráľom .
     Kvôli svojej žene sa sedliak nechal prehovoriť, zavolal človiečika a povedal svoje želanie. S hukotom sa zodvihol vietor, všetko sa okolo neho točilo a keď sa spamätal, bol kráľom v nádhernom paláci a jeho žena sedela vedľa neho ako kráľovná.

 

     I tešil sa zo všetkých tých krásnych vecí. Jeho žena si však čoskoro na to zvykla a chcela ešte viac. Preto ho nútila, aby sa stal cisárom.
     On vlastne nechcel, pretože bo šťastný, ale kvôli svoje žene zavolal ešte raz človiečika a poprosil o to, aby ho spravil cisárom. Znovu sa s hukom zdvihol vietor, všetko sa točilo okolo neho, a keď sa opäť spamätal, bol cisárom a jeho žena sedela vedľa neho ako cisárovná.

     Bol spokojný, jeho žena si však čoskoro zvykla aj na tú nádheru. Keď jedného dňa boli na audiencii u pápeža a museli si kľaknúť, škrelo ju, že je niekto na svete ešte vyššie postavený ako ona. Preto nútila svojho muža, aby poprosil človiečika, nech ho spraví pápežom.
     Sedliak to nechcel, pretože bol veľmi spokojný. Ona ho však nútila dovtedy, až privolil. Zavolal človiečika, povedal svoje želanie a znovu sa s obrovským hukotom zodvihol vietor, všetko sa točilo okolo neho, a keď sa opäť spamätal, bol pápežom.

     Bol veľmi spokojný, ale keď jeho žena videla, že sa denne modlí k Bohu, zistila, že je ešte vždy niekto nad ním a nútila ho, aby sa stal Bohom. On nechcel a okrem toho už minul všetky tri želania, ale ona naliehala dovtedy, kým neprivolil.
     Znovu zavolal človiečika a povedal svoje želanie a človiečik odvetil:
     “Ešte raz ti splním želanie, tentoraz je to však naposledy!”
     Tu sa s hukotom zdvihol taký vietor ako nikdy predtým, všetko sa točilo okolo neho, a keď sa spamätal, opäť sedel ako chudobný sedliak v svojej chalúpke - a všetko bolo ako predtým.

     Vtedy spoznal, že Boha nemožno nájsť vo veciach vonku, ale iba v sebe, pretože Boh býva v radostnom a statočnom srdci, a to mal predsa vždy.
     Tak bol zajedno s Bohom, pracoval usilovne a bol šťastný až do konca svojho života.

     Uznávam, že úloha ctižiadostivej ženy je v tejto rozprávke trochu nešťastne prehnaná. Keď však tento aspekt necháme bokom, alebo ho nebudeme preceňovať, potom nás táto rozprávka dovedie k podstate našej kapitoly.
     Aj keď svoju predstavu o sebe zameriame na akokoľvek vysoké svetské poslanie, skutočný obraz o sebe máme skrytý v svojom vnútri. A keď žijeme celým srdcom a ideme cestou radosti (Boh býva v radostnom a statočnom srdci), potom môžeme svoje pravé Ja vyjadriť tak, akými naozaj sme.
      Nemusíme napodobňovať vonkajšie vzory.

 

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Šanca na nový začiatok" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >